Naše deti sú naši najväčší učitelia

Naše dieťa si nás vybralo pre tento svoj život na tejto zemi.

Viem, niektorým sa to zdá čudné, ale mne to príde celkom pekné. A viem, že vďaka takémuto vedomiu sa nejeden vzťah rodič-dieťa a naopak, stal krásnym.

Učíme sa navzájom

Naše deti sa nám narodia a určitý čas s nami aj pobudnú, kým nedospejú. Je to nádherný čas, dieťa vďaka nám spoznáva svet a mi vďaka nemu tiež. Toto je dosť dôležité uvedomenie. Vďaka nášmu dieťaťu, máme možnosť sa aj my, rodičia, veľa vecí naučiť a prežiť spoločne s deťmi naozaj krásny kus života.

Každý z nás má inú predstavu o výchove dieťaťa a je to správne, pretože každý sme jedinečný. No nemali by sme zabudnúť, že nie len ja ako rodič som jedinečný, ale aj moje dieťa je jedinečné.

Nemáme právo, ako rodičia, presadzovať to svoje ,,najlepšie“, pretože čo pre mňa ako rodiča je najlepšie, nemusí byť pre moje dieťa. Sme každý jedinečná osobnosť.

To najdôležitejšie, čo vieme svojim deťom dať je láska.

Ostatné už príde v milujúcom prostredí ,,samé“.

Ak má dieťa dostatok priestoru, vie ho v láskavom prostredí využiť pre svoj rozvoj. Nie prísne mantinely ale priestor je to, čo naše dieťa formuje. Nemáme žiadne právo svojmu dieťaťu vnucovať svoj názor a tvrdiť mu, že len to je dobré čo povieme a urobíme my – pretože my máme skúsenosti.

Ale kde má dieťa nabrať tú skúsenosť pokiaľ mu nedáme priestor?

Nechajme ho padnúť a znovu sa zdvihnúť. Nepodávajme mu vždy pomocnú ruku, ono to zvládne – samé! Nechajme ho učiť sa na vlastných chybách. Spomeňme si ako nám liezla na nervy veta našich rodičov: ,,ja som to vedel/a“, ,,ja som ti to vravel/a“ – nepoužívajme ich.

Nechajme ho vybrať si, aj aké ponaučenie si zo svojich pádov zoberie.
Nech sa ono rozhodne koľkokrát padne, koľkokrát sa zodvihne – samo.
Nechajme ho nech si vyberie priateľov. Sú to jeho priatelia, nie naši – ako by sme sa cítili, keby mi ono vyberalo mojich priateľov.

Nerozhodujme za neho, ktorý partner do života je preňho najlepší a netrestajme ho ak si nevyberie partnera podľa našich predstáv. Postavte sa do opačnej role a predstavte si, že ono vám vyberie vášho partnera.

Nerobme to – neodoháňajme si dieťa takýmto jednaním od seba.

Dôverujme svojim deťom

My sa môžeme len prizerať a veriť im – svojim deťom.

Je to jeho život, nie náš. On ho bude žiť inak, s inými názormi, s úplne inými ľuďmi a najlepšie ako vie…

Je to predsa naša krv, naše dieťa, to najlepšie čo na svete je!

Týmto nechcem povedať, že dieťa nemá mať určité pravidla. Treba však o týchto pravidlách s deťmi hovoriť, diskutovať, netlačiť len svoje názory – aj tu treba dať dieťaťu priestor, aby sa podieľalo na tvorbe pravidiel rodiny.

A potom, ak spoločne nájdeme kompromis, dohodneme sa na pravidlách – vyžadovať aj ich dodržiavanie. Nie kontrolou, ale našim príkladom.

Ak spravíme chybu, rovnako si ju priznať a ospravedlniť sa, prípadne zjednať z našej strany nápravu. Ak poruší dieťa, netrestať hneď, ale prediskutovať, vhodne podľa veku dieťaťa a dovoliť mu spraviť nápravu.

Všetci máme právo na chyby a prešľapy. Tak my rodičia, ako aj naše deti. Tvarujeme sa tak a tvoríme si vlastný život.

Každý z nás chce byť dobrý rodič…
Každý z nás je dobrý rodič…

Sú to spravidla rodičia, ktorí tým, že vyžadujú od svojich detí poriadok a žiť podľa prísnych pravidiel, vlastne dokazujú svoj neporiadok vo svojom živote. Vo svojom vnútri. Robia poriadok s celým okolím, miesto toho aby si urobili poriadok vo svojom vnútri a nechali ostatných slobodne dýchať a žiť.

Starajme sa teda každý o svoj vlastný poriadok! ?

Ak si uvedomíme kde je naše miesto ako rodiča a kde je miesto nášho dieťaťa ako slobodného človeka, môže sa stať len jedno:

My dáme dieťaťu veľa lásky, pevné korene a dovolíme mu rozprestrieť na široko krídla a ono dokáže potom tie krídla použiť, vyletieť, radostne s nimi zatrepotať a lietať slobodne životom.

Veď čo je krajšie ako vidieť svoje samostatné dieťa, ako sa vie popasovať so svojim životom, ako ho dokáže ŽIŤ!

Odmenou nám bude jeho šťastný úsmev, to, že vždy nájde cestu domov a bude sa domov tešiť.

A aj keď to nie je jeho povinnosť, s láskou sa o nás bude starať, pretože bude nám chcieť našu lásku opätovať.

S láskou nám dovolí postarať sa o jeho deti, naše vnúčatá, pretože bude vedieť, že ich zveruje do správny a láskavých rúk, ktoré ho s láskou, správne a spravodlivo sprevádzali aj jeho životom.

Ktoré ho pohladili, ale aj láskavo pokarhali, ktoré mu ukázali smer, ale nikdy nebrzdili.